Blog s článkami z právnej oblasti

Dedič má právo dediť, nie povinnosť. Dedič tak nie je povinný dedičstvo prijať. Nikomu totiž nie je možné nútiť stať sa vlastníkom majetku, ktorý nechce. Dedič tak môže dedičstvo odmietnuť. Musí tak učiniť ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením zaslaným súdu. Zástupca dediča môže za neho dedičstvo odmietnuť len podľa plnomocenstva, ktoré ho na to výslovne oprávňuje. Odmietnutie dedičstva nie je nutné odôvodniť.   

Poručiteľ môže pred svojou smrťou rozhodnúť ako sa má naložiť s jeho majetkom pre prípad jeho smrti. Túto svoju vôľu môže poručiteľ vyjadriť v závete, ktorý spíše buď vlastnoručne alebo u ktoréhokoľvek notára. Voľnosť poručiteľa pri robení závetu však nie je úplne neobmedzená. Voľnosť poručiteľa pri robení závetu je napríklad limitovaná tým, že poručiteľ nemôže do závetu poňať príkazy pre dedičov (prikazujem vystrojiť pohreb len v kruhu rodiny bez verejnosti) ani podmienky, pod ktorými budúci dedičia nadobudnú jeho majetok (napr. ak sa do svojich 30 rokov vydá pripadne jej môj dom).

Ak niet závetu dedí sa tzv. zo zákona (podľa ustanovení zákona). Dedičia zo zákona sú rozdelení do 4 dedičských skupín, pričom ak nedôjde k dedeniu v prvej skupiny, nastupuje druhá, ak nedôjde k dedeniu v rámci druhej dedičskej skupiny, nasleduje tretia. To zn. že každá nasledujúca skupina je vo vzťahu podriadenosti k tej predchádzajúcej. 

Poznáme nasledovné dedičské skupiny: